KNIHA


“Skutečne životní zážitek ze zrození světové výstavy nahých žen, nebo z mínusu na milion za osmnáct hodin.”

 

Titul vychází 15. května a bude k dispozici v kníhkupectvích a na shop.voayer.cz.

 

Úryvek z knihy:​

Deň pred výstavou, mi okolo obeda zazvonil telefón, v ktorom sa nejakou vojenskou hodnosťou predstavil príjemný ženský hlas, ako vyšetrovateľka z kriminálky v Starom meste.

„Dobrý deň, vy ste organizátor tej Výstavy nahých žien?“
„Dobrý, áno, to som ja.“
„Potrebovala by som vás vypočuť. Mohli by sme sa stretnúť?“
S políciou som už vo svojej minulosti skúsenosti mal a zhodou okolností, mi tento rok už jeden vyšetrovateľ volal. Nedá sa povedať, že by som mal strach, no nerád riešim čokoľvek s úradmi. A už vonkoncom nemám chuť, riešiť políciu deň pred výstavou Včase, keď ešte nemám vyriešené, ako budem dané priestory dostatočne vykurovať. Pretože, narozdiel od Giba, ja vystavujem skutočné a nahé ženy, no a tie, teplo jednoducho musia mať.

V poriadku. A môžete mi povedať čoho sa to týka?“

Nejaká pani na vás, podala trestné oznámenie.“
„A čo to znamená? Viete, že tá výstava je už zajtra?“ pýtam sa toho príjemného hlasu, hovoriaceho tie nepríjemné veci.

Nemusíte sa báť, výstava nebude zrušená. Len potrebujem vaše stanovisko.“

V poriadku, môžem byť u vás tak do hodiny, idem si ešte vyzdvihnúť požiarnu správu.“

Sme dohodnutí, prídite teda na Sasinkovu 23.“

„Pripravila som vám tú požiarnu správu v piatich kópiách. Na každom podlaží by mala byť jedna.“
Vtedy som si uvedomil, že som jej zabudol posunúť informáciu o tom, že som sa pred týždňom rozhodol, urobiť ju len na troch podlažiach. To vykurovanie som totiž dostatčne nepremyslel. Teraz obdivujem svoj pokoj, pri myšlienkach, že organizujem výstavu nahých ľudí v nevykurovaných priestoroch a v decembri.

„Nechcem vás zdržiavať, iste máte s prípravami dosť starostí, no netlačila mi včera tlačiareň, faktúru vám vytlačím teraz. Bude to chvíľa.“

To je v poriadku, mám celkom čas. Niekto na mňa podal kvôli výstave trestné oznámenie, takže odtiaľto idem na políciu a tam sa teda určite ponáhľať nechcem.“

Tak to vám veru nezávidím,“ dodala a podala mi dokumenty. 

Sadol som do auta, zadal do navigátora Sasinkova 23 a vyrazil do ulíc. Bol som tam, tak do desiatich minút. V hlave som nemal nič, len myšlienky, ako to vykúriť. Ako to vykúriť. 

„Dobrý deň, už som tu,“ hovorím do telefónu, pozerajúc sa na tú špatnú policajnú budovu v blízkosti krásneho parku.

V poriadku, vidím vás. Poďte dovnútra, prídem si po vás,“ riekla teta vyšetrovateľka.

Po chvíľke prišla sympatická tmavovlasá žena. Bola nižšia a obuté mala kožené topánky do skutočne poriadneho terénu.

„Dobrý deň, rada vás poznávam.“
„Dobrý deň, ja to bohužiaľ povedať nemôžem.“

Usmiala sa, čo bol dobrý predpoklad k tomu, že ma dnes možno nezavrú a výstava sa zajtra skutočne bude môcť uskutočniť. Hoci by to bolo možné aj bezo mňa. V tej chvíli som skutočne vnímal, že tieto patálie s políciou, sú ten najväčší problém, aký ma mohol v súvislosti s druhou výstavou postretnúť. Hoci je pravda, že som to od chvíle, komunikovania s políciou k povoleniu na moju prechádzku mestom, očakával už pred prvou výstavou.

Dosť ľuďom okolo mňa, sa vtedy zdalo, že je okolo tej výstavy nejak netypicky ticho. A to som jej uskutočnenie ohlásil v čase uhorkovej sezóny (leto 2016). Médiá si na tom mohli doslova zgustnúť. Ale skôr, ako Slováci, sú konzervatívne zdá sa iba médiá a spoločensky prijateľné názory. A môžem to s čistým svedomím takto napísať, pretože to už viem porovnať, napríklad s tými českými, ktoré sa k informáciám o „kontroverznej“ výstave, postavili ekonomickejšie. Vyťažili si z toho, čo sa dalo.

Po nepár krokoch, sme sa ocitli vo výťahu spolu s nejakým jej kolegom a už politikom Krajniakom. Meno tohto Posledného križiaka mi zostalo v pamäti, pretože mi tak trochu pripomína herca Jeana Rena a toho mám veľmi rád. Zastali sme na neviem koľkom poschodí. Prešli sme niekoľkými krátkymi uličkami tmavej chodby a vošli do malej miestnosti, v ktorej sedel ďalší kolega tejto príjemnej ženy. Okná boli zastreté. Zaujal ma monitor na stole, ku ktorému som si mal sadnúť. Bola na ňom totiž otvorená facebook stránka VOAYER. A je to poviem vám zvláštny pocit, prísť na kriminálku a zistiť, že si vyšetrovateľka lustruje tvoj funpage. Hoci, čisto z pracovných dôvodov. Čo sa neskôr ukázalo, ako mierne lživá predstava. Pani vyšetrovateľka sa vďaka Bohu nehrala na moralistku a patrí práve k tým úprimným bytostiam, ktoré jednoducho život obohacujú. Aj keď vás vyšetrujú. 

Sadol som a zatiaľ čo sa ona prehrabala v papieroch, vytiahol som občiansky preukaz a podal som jej ho. Položila ho na stôl. Očividne už vedela, že som to skutočne ja.

„Jedna miestna aktivistka na vás ako organizátora Výstavy nahých žien, podala trestné oznámenie,“ spustila priamo.

Chcem sa vás preto spýtať niekoľko otázok.“

. . .